Dobré rady rodičom

·      Správa sa vaše dieťa ináč ako jeho rovesníci? Natrápte sa, možno je len viac kreatívne

 eduworld.sk/cd/jaroslava-konickova/2374/sprava-sa-vase-dieta-inac-ako-jeho-rovesnici-natrapte-sa-mozno-je-len-viac-kreativne

·      Ustupovať alebo neustupovať detskému NIE

eduworld.sk/cd/jaroslava-konickova/2381/ustupovat-alebo-neustupovat-detskemu-nie

·      Hry pre deti: 11 tipov, ako sa vonku s deťmi zabaviť

    

 

ABY DIEŤA V ŠKÔLKE NEPLAKALO...

Niektoré deti sa do škôlky tešia, iným je to jedno, ale sú aj
také, ktoré cestou do školy či škôlky plačú. A niektoré dokonca hystericky
vystrájajú a jačia. 

Nejeden rodič sa na pár metroch riadne zapotí, prežije rôzne pocity
od hanby, že nezvláda svoje dieťa, až po výčitky svedomia, lebo dieťa núti
ísť niekam, kam ono nechce.


PREČO DETI PLAČÚ?

Plač je prvý zvuk, ktorým dieťa po narodení nadväzuje s okolím komunikáciu.
Plačom dieťa vyjadruje svoj stav, svoje potreby. Mamička sa pomerne rýchlo po
narodení dieťatka dokáže zorientovať v rôznych druhoch plaču a podľa toho naň aj reaguje.

Inak plače dieťa, keď je hladné, inak, keď je unavené, inak, keď je choré,
inak, keď vyžaduje pozornosť.

Ako dieťatko rastie a začína si uvedomovať svet okolo seba, aj jeho
komunikačné zručnosti sa rozširujú a plač sa presúva na úroveň vyjadrenia
nespokojnosti, strachu, bolesti - vo všeobecnosti plačom deti vyjadrujú niečo
negatívne, čo je ťažké vyjadriť bežnými slovami.

 Podvedomá reakcia priemerného dospelého na plač je dieťa utíšiť a snažiť
 sa odstrániť príčinu plaču. 

NECHCEM ÍSŤ DO ŠKÔLKY !

Dieťa je silno viazané na rodičov, resp. na osoby, ktoré mu prejavujú mimoriadnu
starostlivosť a náklonnosť. Nutnosť odpútať sa na istý čas od rodičov v dieťati
vzbudzuje pocit ohrozenia, neistoty.

Škôlka je pre dieťa novým prostredím s cudzími ľuďmi, v detskom ponímaní
času takmer bez časového ohraničenia. Dieťa môže mať pocit, že ak raz vojde do
škôlky, už nikdy neuvidí svoju mamku, svojho ocka. Možno sa už nikdy nevráti
domov a nebude sa môcť zahrať so svojimi hračkami.

Dôvodom na plač je často aj strach z neznáma - neviem, čo ma tam čaká, aká
bude učiteľka, akí budú spolužiaci, či všetko dobre zvládnem. Jediné riešenie,
ako sa tejto katastrofe vyhnúť, je neísť do škôlky. A do škôlky nepôjdem vtedy,
ak budem dostatočne silno plakať (vyjadrovať svoje obavy), prípadne aj revať a
aktívne sa brániť.

POZITÍVNA MOTIVÁCIA A POVINNOSTI.

Každý človek v živote má nejaké povinnosti. Dospelí chodia do práce, aby
zarobili peniaze, z ktorých potom rodina žije. Veľké deti chodia do školy, aby
sa naučili, ako peniaze zarábať.

Menšie deti chodia do školy, aby sa najprv naučili čítať a písať a najmenšie deti chodia do škôlky,
aby sa pripravili na školu. Len maličké bábätká zostávajú s mamkou, lebo tie
ešte nevedia hovoriť a cudzí ľudia by im nerozumeli. Až keď mamka naučí bábätko
rozprávať a bábätko narastie, aj ono potom začne chodiť do škôlky.

Mamka sa vráti do práce a bude sa tešiť, keď sa po škôlke, škole a práci
stretne celá rodina doma. Napokon, do tejto škôlky kedysi chodil aj ocko a
presne táto pani učiteľka ho učila zaviazať šnúrky na topánkach. A keby mamka
mohla, tiež by sa rada vrátila do škôlky, lenže teraz je už na také maličké
stoličky a postieľky priveľká, už by sa do škôlky nezmestila. A tie hračky aké
sú tam parádne! Veď také doma nemáme!

DIEŤA POTREBUJE ISTOTU...

"Ja pre teba prídem hneď, keď skončím v práci." Dieťa čas vníma
trocha inak než dospelí a takáto veta mu neposkytuje takmer žiadnu istotu, lebo
si nevie dosť dobre predstaviť, kedy sa práca skončí.

T rochu lepšie znie uistenie: "Prídem pre teba, keď sa vyspíš. Dovtedy sa
trochu zahráš, pôjdeš na prechádzku von s kamarátmi a s pani učiteľkou a potom
si všetci trocha oddýchnete postieľkach."

Ak dieťa neholduje popoludňajšiemu spánku, asi by bolo vhodné formulovať
vetu v duchu "keď sa všetky deti vyspia". Pomáha pribaliť do škôlky
aj nejakú osobnú vec - ja som to riešila maličkým voňavým bylinkovým vankúšikom
v tvare srdiečka. "Keď budeš s týmto vankúšikom spinkať, bude sa ti o mne
snívať a ja budem s tebou." Taký vankúšik sme potom využívali aj po
predĺžených víkendoch, keď sa deťom veľmi do škôlky ísť nechcelo:

"Máš tam predsa vankúšik, ktorý skrýva sladké sníčky len pre
teba."

 Správny šôlkár.



Hoci dovŕši dieťa 3 roky, teda vek nástupu do materskej školy, nie je nevyhnutné, aby sa vedelo  celkom samé obliecť a už vôbec nie zaviazať si šnúrky. Mnohé 4- aj 5-ročné deti si šnúrky uviazať samy nedokážu a je to v poriadku, keďže toto je otázka rozvinutej jemnej motoriky a dokonalej koordinácie oboch rúk. Rovnako 3-ročné dieťa nepotrebuje vedieť používať príbor. Dieťa, ktoré sa chystá do škôlky, nemusí vedieť všetko urobiť samo, ale pri obliekaní sa správa aktívne a pani učiteľka mu napríklad „len“ zapne bundičku, zaviaže šnúrky a podobne. Otázka hygienických návykov je veľmi individuálna, ale je v poriadku očakávať, že učiteľky deťom na prvom stupni predškolského zariadenia adekvátne pomáhajú.
Je, samozrejme, fajn, ak je  dieťa  čo najviac samostatné a v mnohom mu môžete pomôcť získať samostatnosť vy a ostatní dospelí okolo neho. Ide nielen o sebaobslužné činnosti (má vedieť pýtať sa na záchod, obliecť a vyzliecť si jednoduché veci, vyzuť sa, jesť správne s lyžičkou, napiť sa z pohára, poznať svoje veci), ale aj o emocionálnu pripravenosť na vstup do materskej školy. Už pred vstupom do MŠ by sa dieťa malo vedieť zaobísť na krátky čas bez matky. To znamená trénujte odlúčenie od svojho dieťaťa.  Najskôr vás môže na krátky čas zastúpiť manžel alebo starí rodičia či kamarátka. Postupne čas odlúčenia predlžujte, lebo si treba uvedomiť, že dieťa bude nielen v cudzom prostredí, ale aj s cudzími dospelými.
Okrem toho už pred vstupom do materskej školy môžeme dieťaťu sprostredkovať kontakt s vrstovníkmi, aby sa naučilo s nimi vychádzať a spolupracovať (návšteva detského ihriska, materského centra a pod.). Prvoradé je veľa rozprávať dieťaťu o materskej škole. Usilujte sa však byť reálni. Dávajte pozor na fantázie o tom, aké krásne hračky tam na deti čakajú a k tomu ešte aj dobrí kamaráti. Pri dnešnej výbave detských izieb sa môže stať, že vášmu dieťaťu v materskej škole na prvý pohľad žiadna hračka do oka nepadne, a už je tu zbytočné sklamanie. Ku sklamaniu z prvých dojmov pristúpi aj presvedčenie, že mama alebo otec klamú: veď predsa povedali, že... Odporúča sa preto dovoliť dieťaťu aspoň v prvých dňoch priniesť si obľúbenú hračku do škôlky.
Určite je veľmi vhodné vyjsť si na prechádzku k areálu materskej školy. Nezáväzne, len tak cez plot, hádajte spolu s vaším dieťaťom, čo môže byť vo vnútri, obzrite si dvor, hojdačky, preliezačky. Treba si uvedomiť, že každé dieťa potrebuje iný čas na úplnú adaptáciu. Rovnako aj vy, rodičia, potrebujete čas na adaptáciu a zmierenie sa s tým, že dieťa už nebude len s nimi alebo s ľuďmi, ktorých poznáte, ale bude v starostlivosti neznámych dospelých. Bolo by dobré postupne si budovať dôveru v pani učiteľku, ktorej ste dieťa odovzdali, ako aj dôveru, že vaše dieťa tento prvý významný krok na ceste k samostatnosti zvládne. Dieťa totiž veľmi ľahko vycíti obavy a neistotu svojej matky, s ktorými sa môže samo stotožniť a prijať ich za svoje. Je to paradox, ale často nemajú najväčšie adaptačné ťažkosti na pobyt v MŠ deti, ale ich rodičia. Vtedy treba riešiť vlastnú citovú naviazanosť na dieťa, ktorá je zvlášť silná, ak ide o jediné dieťa v rodine. Samotná adaptačná fáza má významný vplyv na to, ako ľahko sa dieťaťu podarí integrovať sa do bežného chodu materskej školy a ako rado si bude užívať čas, ktorý v nej strávi.


 

     AKO BOJOVAŤ PROTI DETSKEJ OBEZITE ?

     10 NAJČASTEJŠÍCH CHÝB V STRAVOVANÍ DETÍ                              

 

  1. Nepravidelnosť stravovacieho režimu a nárazovitý príjem veľkého

      množstva jedla vo večerných hodinách.

  2. Preferencia nevhodných potravín (často však mimoriadne

      obľúbených) s vysokým obsahom tuku a cukru.

  3. Nedostatočný príjem zeleniny a ovocia.

  4. Príliš mnoho živočíšnych a príliš málo prírodných rastlinných

      potravín v každodennej strave.

  5. Nedostatočný pitný režim.

  6. Časté príležitosti, ktoré sú spojené s nadmernou konzumáciou

      kaloricky výdatných potravín (oslavy, návštevy, sviatky).

  7. Nevhodné až násilné núkanie obľúbených, ale nevhodných

      maškŕt deťom (starí rodičia a ďalší príbuzní, kamaráti).

  8. Bezmyšlienková konzumácia kaloricky výdatných potravín

      (maškrtenie) mimo pravidelného rámca bežných denných jedál

      často popri pasívnych formách zábavy (TV, počítače, internet,

      PC hry, kiná) alebo pri učení.

  9. Časté návštevy prevádzok rýchleho občerstvenia.

10. Nedostatok pravidelnej pohybovej a telesnej činnosti a

      športových aktivít.

 

DIAGNOSTIKA DETSKÉHO VÝTVARNÉHO PREJAVU

  

Detská kresba je vhodným a jednoduchým diagnostickým prostriedkom a pomôckou. Pozorovaním a štúdiom detských výtvarných prác dokážeme zistiť napríklad záujem dieťaťa o danú tému, či preferuje určitý spôsob výtvarného vyjadrovania, odvahu, sebavedomie alebo strach či neistotu dieťaťa, jeho splnené a nesplnené priania, ale tiež lateralitu, rýchlosť akou dieťa pracuje alebo či je schopné vybočiť z určitej konvencie a podobne. 
 
Aby sme mohli posúdiť detskú kresbu z pedagogického hľadiska, musíme si predovšetkým všímať: 
- Správanie dieťaťa počas výtvarného aktu a všetko, čo sa pri kreslení deje. Jeho záujem alebo nezáujem o kresbu. Či dieťa na výzvu kresliť reaguje, alebo nie, či kreslí podľa inštrukcie, či čaká na pokyny, alebo pracuje samostatne. Či je so svojim výtvorom spokojné, alebo ho chce vylepšiť, prípadne zničiť. Či počas procesu tvorby často gumuje, opravuje. Sú deti, ktoré svoju kresbu potrebujú stále vylepšovať. 
- Primeranosť výtvarného prejavu vzhľadom na vek dieťaťa. 
- Využitie plochy papiera – ako dieťa využíva priestor na papieri, či ho využíva dostatočne, alebo kreslí len v nejakej časti, na okraji, v rohu papiera.
- Figurálnu kompozíciu – či je statická alebo dynamická.
- Farebnú kompozíciu – či sú farby, ktoré dieťa uprednostňuje teplé alebo skôr studené, či dostatočne využíva ponúkanú škálu farieb alebo je jeho kresba fádna a farebne chudobná, aké sú kombinácie farieb, ktoré dieťa používa. Signálom, že niečo nie je v poriadku, môže byť, ak dieťa neprimerane preferuje čiernu farbu.
- Kompozíciu a integráciu kresby - pri týchto kritériách sledujeme zostavovanie, usporiadanie a umiestnenie prvkov do celku. Môžeme pozorovať v akom vzťahu jednotlivé prvky dieťa nakreslí. 
- Čiaru – zaujíma nás jej intenzita. Či je čiara výrazná, nevýrazná, súvislá alebo prerušovaná. Zvýšená intenzita čiary sa môže objaviť u detí agresívnych alebo napätých, naopak slabá intenzita môže signalizovať neistotu.
- Detaily – všímame si ich vypracovanosť a prítomnosť v kresbe. Napríklad prítomnosť veľkého počtu detailov môže poukazovať na výbornú pozorovaciu schopnosť a nadpriemerný intelekt. Naopak pedantné až prehnané vypracovanie detailov sa často objavuje v kresbách neurotických a úzkostných detí.
- Čas trvania výtvarného prejavu – či je veku primeraný, nápadne rýchly, alebo či je tvorba kresby pomalá a zdĺhavá. 
- Kvalitu výtvarného prejavu. 
- Interpretáciu kresby – veľmi vážne berieme do úvahy výpoveď autora o svojom diele.
Za každou výtvarnou prácou je potrebné vidieť individuálne osobitosti dieťaťa.
 
Hlavonožec, významný medzník v kresbe Vášho dieťatka.......
 
 
Detské kresby nám dávajú prvé informácie o osobnosti dieťaťa a môžeme z nich vyčítať úroveň intelektových schopností, povahové a charakterové črty, typ osobnosti, úroveň sebavedomia, postavenie dieťaťa v sociálnych skupinách, jeho vzťah k svojmu okoliu, emocionálne prejavy, citovú zrelosť, sociálnu adaptáciu.
 
Test ľudskej postavy umožňuje diagnostiku mentálnych a osobnostných charakteristík dieťaťa. Kresba ľudskej postavy je tiež súčasťou Kernovho testu školskej zrelosti. Pri znázornení postáv si všímame ich veľkosť. Malé postavy obyčajne poukazujú na znížené sebavedomie. Ďalej sledujeme ich proporcie, či dieťa kreslí všetko, čo má postava mať, alebo nejaké časti vynechá, prípadne nakreslí predimenzovane alebo neprimerane.
Aj emočné vzťahy v rodine ovplyvňujú rôznorodosť v kresbe. Kresba rodiny naznačuje ako sa dieťa cíti a čo prežíva vo vzťahu k iným ľuďom, ktorí ľudia z jeho okolia sú pre neho najdôležitejší, a ktorí vplývajú na jeho formovanie. Prostredníctvom detskej kresby môžeme zistiť úroveň rozumových schopností dieťaťa. Umožňuje nám pozorovať vedomé i nevedomé projekcie dieťaťa a upozorňuje nás na potrebu pátrať po niektorých psychických ochoreniach od neuróz až po psychózy. 
Okolo 2. až 3. roku dieťa  začína spontánne kresliť kruhovitý tvar, nepravidelný ovál. Súčasne zvláda ďalšie prvky ako zvislú, vodorovnú čiaru. Ovládnutím týchto prvkov prechádza detské kreslenie do vyššieho štádia s novým formami ako je trojuholník, štvorec, aj keď spočiatku majú tieto obrazce zaoblené rohy.
Doterajšie pokusy dieťaťa možno považovať za akési prípravné štádium pre skutočné kreslenie. V tejto dobe je už dieťa vybavené na cestu k „obsažnosti“, napr. okrúhly tvar mu pripomenie podobnosť s nejakou známou vecou - loptou, tvárou, slniečkom. Zo základných tvarov dieťa postupne zobrazuje postavu, slniečko, auto, strom, dom. Skutočnosť je zjednodušená, zrozumiteľná a prípadne aj menej ohrozujúca. V tejto podobe uspokojuje detskú potrebu jednoznačnosti sveta, ktorý má požadovanú štruktúru a platia v ňom 
jasné pravidlá. Taký svet sa dieťaťu javí bezpečný, možno sa  v ňom ľahko orientovať a možno sa naňho spoľahnúť. 
 
Prvou zobrazovanou formou v detskej kresbe je ľudská postava a objavuje sa približne po 3. roku so svojimi špecifickými znakmi. Detské ponímanie  ľudského tela vychádza zo skúseností, ktoré má dieťa so svojím telom, ale je aj výsledkom pozorovania iných ľudí. Pre dieťa je najvýznamnejšia ľudská tvár, ktorú diferencuje už v ranom veku.  Ľudská tvár je veľmi dôležitá aj pri nadväzovaní sociálneho kontaktu. 
Vzhľadom k tomu nie je udivujúce, že sa záujem malých predškolákov sústredí na zobrazovanie hlavy a detailov tváre. Vývinovým nasledujúcim detailom v kresbe postavy sú končatiny, ktoré sú významné pre nejakú aktivitu .Primárnym zobrazením  ľudskej postavy sú hlavonožci, ktorých existencia potvrdzuje predpoklad, že dieťa kreslí najprv to, čo pozná, čo o objekte vie a považuje za dôležité, pričom reálna podoba môže byť potlačená. Aj v znázornení hlavonožca existuje určitá variabilita medzi jednotlivými deťmi. 
 
Obvykle sa v kresbe objavuje medzi 3. a 4.rokom, niekedy aj skôr, pretože niektoré dieťa kreslí hlavonožca v štyroch rokoch, iné už má diferencovanejšiu schému kresby  ľudskej 
postavy. Postupne do kruhu dieťa dokresľuje aj najdôležitejšie detaily ľudskej tváre - najprv oči, potom ústa a nos, aj keď tieto detaily nie sú spočiatku správne umiestnené. 
 
Trup sa objavuje najskôr so vzrastajúcou skúsenosťou a rozvojom poznávacích procesov, teda okolo 5. roku života. Na začiatku býva zobrazovaný ako kruh alebo elipsa, obdobným spôsobom ako hlava, ktorá je v danej vývinovej etape  často väčšia než trup,  čo znamená, že je pre dieťa dôležitejšia. Dieťa znázorňuje končatiny  často ešte jednou  čiarou, teda 
jednodimenzionálne, aj keď u niektorých sa už môže vyskytnúť dvojdimenzionálne znázornenie rúk, nôh. 
Ďalšie deti majú kresbu obohatenú napr. o prsty na rukách, vlasy, uši a pod. 
Ku koncu predškolského veku sa detské kresby viac podobajú skutočnosti a táto fáza býva označovaná aj ako fáza reprezentatívna.  
 
Okolo 6. roku je dvojdimenzionálna kresba končatín  častejšia, je proporcionálnejšia a jednotlivé  časti tela sú lepšie pripojené, na správnom mieste.  Ľudská postava je zreteľne členená na hlavu, trup. Ruky sú nasadené  k trupu, smerujú do strán alebo trčia hore, hlava býva pokrytá vlasmi, tvárové detaily sú vyznačené. Kresba postavy sa postupne začína diferencovať na kresbu podľa pohlavia.
 
V 7.roku dochádza k spresneniu proporcií - nohy sú umiestnené bližšie k sebe, ruky sú vo výške ramien, býva znázorňovaný krk. 
Je viac prepracované oblečenie, vlasy a začína sa objavovať kresba z profilu. Táto premena kresby na začiatku školskej dochádzky odráža aj zrenie percepcie, schopnosť diferencovaného zrakového vnímania a rozvoj detských skúseností. V priebehu ďalšieho vývinu sa spôsob zobrazenia  mení pomerne málo, rastie počet detailov, postava je lepšie proporčne znázornená, zvyšuje sa presnosť prevedenia. Vývinovo podmieneným prejavom je zachytenie pohybu postavy a zobrazenie profilu. 
 
       ADAPTÁCIA V MATERSKEJ ŠKOLE 
- DÔVERA -

 

            Začiatok školského roka je prelomovým obdobím nielen pre deti, ale aj pre rodičov. Takto sa obyčajne začínajú rôzne úvahy a články o novom školskom roku. Len v málo z nich sa dočítate, že nový školský rok je prelomový aj pre učiteľa. Najmä vtedy, ak odprevadíte deti, s ktorými ste žili tri roky, do základnej školy a v rukách držíte menný zoznam vašej novej triedy. Tento rok prežívam takéto zmeny práve ja. Držím v rukách kus papiera s menami. Oči mi po ňom blúdia a hľadajú niekoho, koho poznám. Niekoho, koho som mala ako súrodenca alebo dokonca deti detí, ktoré ku mne chodili v minulosti. Aj tento rok nachádzam v zozname mená známe, mená súrodencov ba dokonca aj dcéru pána, ktorý chodil ku mne ešte do jasieľ. Čítam mená detí, ktoré nepoznám a začínam si predstavovať, ako asi vyzerá, čo má rád, čoho sa bojí? V myšlienkach splietam predstavy, no odpoveď mi prinesie iba blízka skutočnosť. Neviem, kde sa berie tá sila, začínať vždy znova, deliť sa o poznanie a rozdávať lásku. Aj teraz už premáham smútok za deťmi, ktoré mi odišli do školy a pociťujem radosť a zároveň neopakovateľnú silu začať znova. Prvý prichádza na rad nábytok, potom hračky, nástenky, písomnosti. Ešte raz sa prejdem po triede, vyrovnám autá, učešem bábiku a ticho sa posadím medzi hračky. Je druhý september ráno a do triedy vchádzajú moje nové deti. Niektoré ma prijmú automaticky, s úsmevom, podajú rúčky a kráčame spolu za hračkami. No niektoré akoby pribrzdili, iba na chvíľočku zaváhajú, no milý úsmev, dobré slovo a moja náruč robia divy. No prichádzajú aj deti, ktoré ma nechcú. Plačú, boja sa mi podať ruku a volajú neustále svoju mamu. Tieto deti vyžadujú obrovskú dávku trpezlivosti, lásky, učiteľského kumštu ale aj rodičovskej dôvery. Práve tieto deti potrebujú aj dostatok času na to, aby si uvedomili, že tá neznáma teta – pani učiteľka, nie je síce ich mama, no tiež vie prekrojiť chlebík, uviazať šnúrku, obliecť pyžamko, učesať vrkoče, utrieť nosík, či niečo iné, naliať čajík, popestovať, či pohladiť vlásky. A koľko pesničiek, básničiek, rozprávok a všeličoho zaujímavého vie tá pani učiteľka. Keď si toto všetko uvedomí to moje nové dieťa a najmä to, že každý deň, ale úplne každý deň, príde pre neho jeho mama, až vtedy cítite, ako mu slabne náznak nesúhlasu a nechcenia v jeho rúčkach. Až potom pocítite uvoľnené podanie, uvidíte úprimný pohľad a možno aj započujete slabučké: „Poď so mnou.“ No a práve vtedy ste vyhrali. Získali ste si absolútnu dôveru nového dieťaťa. Práve to je znamenie, že ďalšie tri roky ste pripravení ruka v ruke spoločne kráčať životom. Preto dovoľte, aby som všetkým pani učiteľkám, rodičom a najmä deťom popriala v novom šk. roku ovzdušie plné absolútnej dôvery.

Evka Chalányová