Hoci dovŕši dieťa 3 roky, teda vek nástupu do materskej školy, nie je nevyhnutné, aby sa vedelo  celkom samé obliecť a už vôbec nie zaviazať si šnúrky. Mnohé 4- aj 5-ročné deti si šnúrky uviazať samy nedokážu a je to v poriadku, keďže toto je otázka rozvinutej jemnej motoriky a dokonalej koordinácie oboch rúk. Rovnako 3-ročné dieťa nepotrebuje vedieť používať príbor. Dieťa, ktoré sa chystá do škôlky, nemusí vedieť všetko urobiť samo, ale pri obliekaní sa správa aktívne a pani učiteľka mu napríklad „len“ zapne bundičku, zaviaže šnúrky a podobne. Otázka hygienických návykov je veľmi individuálna, ale je v poriadku očakávať, že učiteľky deťom na prvom stupni predškolského zariadenia adekvátne pomáhajú.
Je, samozrejme, fajn, ak je  dieťa  čo najviac samostatné a v mnohom mu môžete pomôcť získať samostatnosť vy a ostatní dospelí okolo neho. Ide nielen o sebaobslužné činnosti (má vedieť pýtať sa na záchod, obliecť a vyzliecť si jednoduché veci, vyzuť sa, jesť správne s lyžičkou, napiť sa z pohára, poznať svoje veci), ale aj o emocionálnu pripravenosť na vstup do materskej školy. Už pred vstupom do MŠ by sa dieťa malo vedieť zaobísť na krátky čas bez matky. To znamená trénujte odlúčenie od svojho dieťaťa.  Najskôr vás môže na krátky čas zastúpiť manžel alebo starí rodičia či kamarátka. Postupne čas odlúčenia predlžujte, lebo si treba uvedomiť, že dieťa bude nielen v cudzom prostredí, ale aj s cudzími dospelými.
Okrem toho už pred vstupom do materskej školy môžeme dieťaťu sprostredkovať kontakt s vrstovníkmi, aby sa naučilo s nimi vychádzať a spolupracovať (návšteva detského ihriska, materského centra a pod.). Prvoradé je veľa rozprávať dieťaťu o materskej škole. Usilujte sa však byť reálni. Dávajte pozor na fantázie o tom, aké krásne hračky tam na deti čakajú a k tomu ešte aj dobrí kamaráti. Pri dnešnej výbave detských izieb sa môže stať, že vášmu dieťaťu v materskej škole na prvý pohľad žiadna hračka do oka nepadne, a už je tu zbytočné sklamanie. Ku sklamaniu z prvých dojmov pristúpi aj presvedčenie, že mama alebo otec klamú: veď predsa povedali, že... Odporúča sa preto dovoliť dieťaťu aspoň v prvých dňoch priniesť si obľúbenú hračku do škôlky.
Určite je veľmi vhodné vyjsť si na prechádzku k areálu materskej školy. Nezáväzne, len tak cez plot, hádajte spolu s vaším dieťaťom, čo môže byť vo vnútri, obzrite si dvor, hojdačky, preliezačky. Treba si uvedomiť, že každé dieťa potrebuje iný čas na úplnú adaptáciu. Rovnako aj vy, rodičia, potrebujete čas na adaptáciu a zmierenie sa s tým, že dieťa už nebude len s nimi alebo s ľuďmi, ktorých poznáte, ale bude v starostlivosti neznámych dospelých. Bolo by dobré postupne si budovať dôveru v pani učiteľku, ktorej ste dieťa odovzdali, ako aj dôveru, že vaše dieťa tento prvý významný krok na ceste k samostatnosti zvládne. Dieťa totiž veľmi ľahko vycíti obavy a neistotu svojej matky, s ktorými sa môže samo stotožniť a prijať ich za svoje. Je to paradox, ale často nemajú najväčšie adaptačné ťažkosti na pobyt v MŠ deti, ale ich rodičia. Vtedy treba riešiť vlastnú citovú naviazanosť na dieťa, ktorá je zvlášť silná, ak ide o jediné dieťa v rodine. Samotná adaptačná fáza má významný vplyv na to, ako ľahko sa dieťaťu podarí integrovať sa do bežného chodu materskej školy a ako rado si bude užívať čas, ktorý v nej strávi.

Okolo 2. až 3. roku dieťa  začína spontánne kresliť kruhovitý tvar, nepravidelný ovál. Súčasne zvláda ďalšie prvky ako zvislú, vodorovnú čiaru. Ovládnutím týchto prvkov prechádza detské kreslenie do vyššieho štádia s novým formami ako je trojuholník, štvorec, aj keď spočiatku majú tieto obrazce zaoblené rohy.

Doterajšie pokusy dieťaťa možno považovať za akési prípravné štádium pre skutočné kreslenie. V tejto dobe je už dieťa vybavené na cestu k „obsažnosti“, napr. okrúhly tvar mu pripomenie podobnosť s nejakou známou vecou - loptou, tvárou, slniečkom. Zo základných tvarov dieťa postupne zobrazuje postavu, slniečko, auto, strom, dom. Skutočnosť je zjednodušená, zrozumiteľná a prípadne aj menej ohrozujúca. V tejto podobe uspokojuje detskú potrebu jednoznačnosti sveta, ktorý má požadovanú štruktúru a platia v ňom 

jasné pravidlá. Taký svet sa dieťaťu javí bezpečný, možno sa  v ňom ľahko orientovať a možno sa naňho spoľahnúť. 

 

Prvou zobrazovanou formou v detskej kresbe je ľudská postava a objavuje sa približne po 3. roku so svojimi špecifickými znakmi. Detské ponímanie  ľudského tela vychádza zo skúseností, ktoré má dieťa so svojím telom, ale je aj výsledkom pozorovania iných ľudí. Pre dieťa je najvýznamnejšia ľudská tvár, ktorú diferencuje už v ranom veku.  Ľudská tvár je veľmi dôležitá aj pri nadväzovaní sociálneho kontaktu. 

Vzhľadom k tomu nie je udivujúce, že sa záujem malých predškolákov sústredí na zobrazovanie hlavy a detailov tváre. Vývinovým nasledujúcim detailom v kresbe postavy sú končatiny, ktoré sú významné pre nejakú aktivitu .Primárnym zobrazením  ľudskej postavy sú hlavonožci, ktorých existencia potvrdzuje predpoklad, že dieťa kreslí najprv to, čo pozná, čo o objekte vie a považuje za dôležité, pričom reálna podoba môže byť potlačená. Aj v znázornení hlavonožca existuje určitá variabilita medzi jednotlivými deťmi. 

 

Obvykle sa v kresbe objavuje medzi 3. a 4.rokom, niekedy aj skôr, pretože niektoré dieťa kreslí hlavonožca v štyroch rokoch, iné už má diferencovanejšiu schému kresby  ľudskej 

postavy. Postupne do kruhu dieťa dokresľuje aj najdôležitejšie detaily ľudskej tváre - najprv oči, potom ústa a nos, aj keď tieto detaily nie sú spočiatku správne umiestnené. 

 

Trup sa objavuje najskôr so vzrastajúcou skúsenosťou a rozvojom poznávacích procesov, teda okolo 5. roku života. Na začiatku býva zobrazovaný ako kruh alebo elipsa, obdobným spôsobom ako hlava, ktorá je v danej vývinovej etape  často väčšia než trup,  čo znamená, že je pre dieťa dôležitejšia. Dieťa znázorňuje končatiny  často ešte jednou  čiarou, teda 

jednodimenzionálne, aj keď u niektorých sa už môže vyskytnúť dvojdimenzionálne znázornenie rúk, nôh. 

Ďalšie deti majú kresbu obohatenú napr. o prsty na rukách, vlasy, uši a pod. 

Ku koncu predškolského veku sa detské kresby viac podobajú skutočnosti a táto fáza býva označovaná aj ako fáza reprezentatívna.  

 

Okolo 6. roku je dvojdimenzionálna kresba končatín  častejšia, je proporcionálnejšia a jednotlivé  časti tela sú lepšie pripojené, na správnom mieste.  Ľudská postava je zreteľne členená na hlavu, trup. Ruky sú nasadené  k trupu, smerujú do strán alebo trčia hore, hlava býva pokrytá vlasmi, tvárové detaily sú vyznačené. Kresba postavy sa postupne začína diferencovať na kresbu podľa pohlavia.

 

V 7.roku dochádza k spresneniu proporcií - nohy sú umiestnené bližšie k sebe, ruky sú vo výške ramien, býva znázorňovaný krk. 

Je viac prepracované oblečenie, vlasy a začína sa objavovať kresba z profilu. Táto premena kresby na začiatku školskej dochádzky odráža aj zrenie percepcie, schopnosť diferencovaného zrakového vnímania a rozvoj detských skúseností. V priebehu ďalšieho vývinu sa spôsob zobrazenia  mení pomerne málo, rastie počet detailov, postava je lepšie proporčne znázornená, zvyšuje sa presnosť prevedenia. Vývinovo podmieneným prejavom je zachytenie pohybu postavy a zobrazenie profilu. 

 

       ADAPTÁCIA V MATERSKEJ ŠKOLE 

- DÔVERA -

 

            Začiatok školského roka je prelomovým obdobím nielen pre deti, ale aj pre rodičov. Takto sa obyčajne začínajú rôzne úvahy a články o novom školskom roku. Len v málo z nich sa dočítate, že nový školský rok je prelomový aj pre učiteľa. Najmä vtedy, ak odprevadíte deti, s ktorými ste žili tri roky, do základnej školy a v rukách držíte menný zoznam vašej novej triedy. Tento rok prežívam takéto zmeny práve ja. Držím v rukách kus papiera s menami. Oči mi po ňom blúdia a hľadajú niekoho, koho poznám. Niekoho, koho som mala ako súrodenca alebo dokonca deti detí, ktoré ku mne chodili v minulosti. Aj tento rok nachádzam v zozname mená známe, mená súrodencov ba dokonca aj dcéru pána, ktorý chodil ku mne ešte do jasieľ. Čítam mená detí, ktoré nepoznám a začínam si predstavovať, ako asi vyzerá, čo má rád, čoho sa bojí? V myšlienkach splietam predstavy, no odpoveď mi prinesie iba blízka skutočnosť. Neviem, kde sa berie tá sila, začínať vždy znova, deliť sa o poznanie a rozdávať lásku. Aj teraz už premáham smútok za deťmi, ktoré mi odišli do školy a pociťujem radosť a zároveň neopakovateľnú silu začať znova. Prvý prichádza na rad nábytok, potom hračky, nástenky, písomnosti. Ešte raz sa prejdem po triede, vyrovnám autá, učešem bábiku a ticho sa posadím medzi hračky. Je druhý september ráno a do triedy vchádzajú moje nové deti. Niektoré ma prijmú automaticky, s úsmevom, podajú rúčky a kráčame spolu za hračkami. No niektoré akoby pribrzdili, iba na chvíľočku zaváhajú, no milý úsmev, dobré slovo a moja náruč robia divy. No prichádzajú aj deti, ktoré ma nechcú. Plačú, boja sa mi podať ruku a volajú neustále svoju mamu. Tieto deti vyžadujú obrovskú dávku trpezlivosti, lásky, učiteľského kumštu ale aj rodičovskej dôvery. Práve tieto deti potrebujú aj dostatok času na to, aby si uvedomili, že tá neznáma teta – pani učiteľka, nie je síce ich mama, no tiež vie prekrojiť chlebík, uviazať šnúrku, obliecť pyžamko, učesať vrkoče, utrieť nosík, či niečo iné, naliať čajík, popestovať, či pohladiť vlásky. A koľko pesničiek, básničiek, rozprávok a všeličoho zaujímavého vie tá pani učiteľka. Keď si toto všetko uvedomí to moje nové dieťa a najmä to, že každý deň, ale úplne každý deň, príde pre neho jeho mama, až vtedy cítite, ako mu slabne náznak nesúhlasu a nechcenia v jeho rúčkach. Až potom pocítite uvoľnené podanie, uvidíte úprimný pohľad a možno aj započujete slabučké: „Poď so mnou.“ No a práve vtedy ste vyhrali. Získali ste si absolútnu dôveru nového dieťaťa. Práve to je znamenie, že ďalšie tri roky ste pripravení ruka v ruke spoločne kráčať životom. Preto dovoľte, aby som všetkým pani učiteľkám, rodičom a najmä deťom popriala v novom šk. roku ovzdušie plné absolútnej dôvery.

Evka Chalányová